utorok 12. novembra 2013

True love between us friends #2

Tákže konečne sme u 2.časti! :) Prajem príjemné čítanie! 
Počet slov - 483
Zatiaľ napísaných - 1635


V minulej časti ste prečítali...
Chalani aj s Aerion išli ešte na tréning. Hrajú totiž basketball. Ako som si kráčala po cestičke – áno, je to tá cestička, ktorou som ráno išla do školy a cez ktorú pôjdem snáď asi miliónkrát – niekto ma zastavil.. obzrela som sa a zbadala som tam....

                                          
,,Alasha! Čo tu robíš?! Kde si bola? Vyklop to!" - nehorázne som sa jej zľakla.. celý deň ju nikto nevidel a zrazu tu na mňa vybehne z poza kríkov! Toto mi robí naschvál... ,,Čo ťa to vlastne napadlo, takto ma nastrašiť?"
,,Prepáč, nevedela som, ako zareaguješ..." - ale áno, vedela si to! ,,Idem z polikliniky.. bola som na vyšetrení.. nechcela som to nikomu hovoriť skôr, ako tebe." - preboha.. čo jej mohlo byť? Žeby bola tehotná? To určite nie, povedala by to Joshuovi ako prvému. ,,Mám rakovinu." Táto otázka mi vyrazila dych... zľakla som sa, ale že fest.. hneď som ju objala, nevedela som, čo mám povedať. Jediné, čo zo mňa vyšlo, bolo iba "Je mi to ľúto" a nič iné. Alasha plakala. Začala som aj ja. Bolo mi to tak hrozne ľúto! Poznám ju skoro už 12 rokov. 12 nehorázne dlhých rokov. 
*O pár minút*
,,Prečo si to vlastne nepovedala najprv Joshuovi?" - spýtala som sa so slzami v očiach. Nevedela som, ako sa jej to spýtať, tak som sa jej to opýtala na rovinu a čo najjednoduchšie. Prečo by som to mala naťahovať? Lepšie je to povedať hneď teraz ako neskoro, tak či tak by som sa to raz opýtala. Radšej skôr ako neskôr.
,,Je to hrozne na dlho. Nemohli by sme si ísť niekam sadnúť? Do reštaurácie, kaviarne.. to je jedno, kludne aj ku mne alebo k tebe. Mne je to vážne jedno, nemám už čo skrývať. " - čo tým chcela naznačiť? Nerozišli sa? Alebo sa len niečo stalo a majú kritický stav?
,,Poďme do reštaurácie.. za rohom je jedna, asi si tam ešte nebola, či?"
,,Nebola."
,,Tak poďme, cestou ti poviem, ako to tam vyzerá."
Išli sme asi 5 minút avšak medzitým som jej stihla všetko povedať. 
Sadli sme si. Prišiel čašník.
,,Čo si dáte slečny?" - on bol taký milý... mal očarujúci úsmev, modré oči a blonďaté vlasy.. nie na štýl Justina Biebera (nič v zlom) , ale trošku dlhšie a ofinku prehodenú nabok. Bol taký zlatý!
,,Ja si dám vineu." 
,,Bielu alebo červenú?"
,,Červenú ak by sa dalo a najlepšie by bolo vychladenú." - chcela som sa s ním čo najviac porozprávať.. viem, nemala by som práve teraz.. ale bol veľmi pekný!
,,Okéj." - zapísal si to do svojho notesu. Nazrela som mu tam. Ale okrem toho tam bolo napísané aj číslo. Žeby jeho? Možno sa mi ho chystal dať! .. Ale čo si to nahováram, určite nie, stopercentne má dievča.
,,A tuto druhá slečna?"
,,Tak isto." - Alasha to povedala veľmi potichu a rýchlo. Musela byť dosť znepokojená. Som zvedavá, čo mi povie.
,,Všetko?"
,,Nom.. máte pizza-štangle?" 
,,Áno. 2-4-6-8-10 kúskov?"
,,Dáme si 8, nie Ruby?"
,,Jop."
,,Dobre. Mimochodom, pekné meno, ty si?" - on si k nám prisadol! A rovno vedľa mňa! Ladne odsunul stoličku, spýtal sa, či si môže sadnúť. Prikývli sme. A prečo nie? Mladý, sympatický, roztomilý a samozrejme aj dosť pekný chalan. 
Viem, že to len krátke, ale písala som to neskoro večer, nemala som čas.. Zajtra bude dlhá časť!
ANETA

1 komentár: