Počet slov: 1263
Počet slov dokopy: 5432 + 1263 = 6695
V minulej časti ste sa dočítali..
Postavila som sa z lôžka. Bola som rozhodnutá nájsť Jaka. Vyšla som na chodbu. Sedel tam Andy. Pozdravil ma, ja som však nebola schopná vydať zo seba ani jedno jediné slovo. Išla som ďalej.
,,Hej, Ruby. Stoj!" - na to som sa však už otočila. Pozrela som naňho svojimi veľkými očami...
Teraz
,,Čo potrebuješ? Musím nájsť J..." - odpadla som. Nič som necítila a ani nevidela. Iba počula. Andy kričal o pomoc, držal ma za ruku. Prišli lekári a odniesli ma rýchlo na lôžko, kde mi dávali elektrické šoky.
*O pár hodín neskôr*
Znovu som na izbe a nie som tu sama. Vedľa mňa
leží Jake. Ale prečo je tu? Vlastne... prečo som tu ja? Buď dali mňa do jeho
izby, ale jeho do mojej. Rozhliadla som sa, či spoznám nejaký známy predmet ale
nič sa mi nepozdávalo. Takže som v jeho izbe – vyslovila som
potichu. Ale prečo? – spýtala som sa. Do izby vošiel lekár.
„Asi ste si už stihli všimnúť, že nie ste vo svojej izbe. Preniesli sme vás kvôli prosbe vášho priateľa. Vraj ste hľadali Jaka, tak sme vás pridelili na izbu k nemu. Musíte vypiť lieky, potom odídem, nebudem vás rušiť. Och, a aby som nezabudol, o pár hodín, tak dve alebo tri, sa zobudí Jake.“
„Och, dobre, ďakujem. A mimochodom.. môže ísť Andy nachvíľku sem? To je ten chlapec o ktorom ste hovorili.“ Hodila som si do úst lieky a zapila som ich vodou. Doktor odišiel a o chvíľku vošiel Andy. Mal v ruke bonboniéru.
„Ahoj, Ruby. Niečo som ti priniesol.“ Milo sa usmial, položil ju na stolík vedľa mňa a rozprával ďalej. „Poprosil som ich, aby ťa priradili k nemu, keďže som počul, že si išla hovoriť Jake.“ Moje pocity boli rôzne, nevedela som ako odpovedať, tak som len poďakovala.
„Inak s tou bonboniérou to asi nepôjde, neviem, či to môžem jesť. Ale ty sa pokojne ponúkni, mne to vadiť nebude. Ako sa máte? Myslím ty, Ali, Aerion a Joshua.“ Nič lepšie ma nenapadlo, musela som sa to spýtať. Nechcela som aby bolo v izbe to napäté ticho.
,,Ja vlastne ani neviem, čo práve teraz robia. Vlastne Ali tu bola ale oni dvaja nie. Nevieš, či sa medzi nimi niečo nestalo? Pretože mne sa tak zdá že..“ rýchlo som ho predbehla v odpovedi, nechcela som, aby sa to dozvedel odo mňa, ale keď bude treba, určite zakročím. Ona sa s Andym zahrávať nebude!
,,Nie, neviem, prepáč. Kam teraz Ali išla?“ Na toto som hrozne zvedavá. Ja len dúfam, že nie je v nemocnici ako naposledy.
,,No...neviem, či by som ti to mal povedať práve ja. Je to predsa len tvoja najlepšia kamarátka, mala by ti to povedať ona.“ Po dlhšej prestávke prehovoril. ,,Ruby, ona má rakovinu a je tu v nemocnici.“ Dobre, žiadna novinka a teraz už len zostáva mu povedať že som o tom vedela.
,,No vlastne.. ja o tom už viem. Povedala mi to pred.. počkaj. Koľko som tu vlastne?“
,,Dva dni. Neboj sa, nič vážneho sa nestalo.“
,,Och, takže pred štyrmi dňami mi to oznámila. Boli sme si sadnúť v reštaurácii a tam mi to oznámila. Och.. tam som vlastne stretla aj Jaka. On je totiž čašník. Bol sa nás práve spýtať, čo si želáme a on si k nám prisadol. Tak sme sa zoznámili. Ali musela odísť skôr domov a ja som tam s ním zostala. Keď mu už končila šichta opýtal sa ma, či nechcem ísť s ním na večernú prechádzku. Prijala som. Rozprávali sme sa a nakoniec sme zistili že býva na tej istej ulici ako ja. Išli sme k nemu. Pozreli sme si film a zaspali sme. Ráno sme mali úžasné raňajky práve z tej reštaurácie v ktorej pracoval. Keď sme dojedli, išiel ma odviesť domov. A potom bola havária. Napokon som ho išla hľadať z mojej izby pretože som nevedela čo mu je a kde je. Toho som sa bála najviac – že sa mu niečo stane a ten pocit by som nezniesla.“ – povedala som to hrozne rýchlo. Pozeral na mňa takým pohľadom že „čo?!“ tak som mu to musela porozprávať ešte raz. Nebolo to už také ako predtým, pretože teraz to bolo s emóciami. Predtým nie. Po prvý krát som mu to porozprávala ešte v šoku avšak teraz už ten šok zo mňa opadol..
,,Aha.. takže vy dvaja ste.. frajeri?“ áno Andy, sme frajeri. Bože, určite mu to nemôžem takto povedať. Hanbila by som sa a cítila hrozne. Nemohla som mu povedať pravdu.
,,Nie, nič medzi nami nie je. Nespali sme spolu, nebozkávali sme sa.“ Ale pravda je iná. Opačná. V tom sme započuli hlas. Mužský hlas. Jake.
„Asi ste si už stihli všimnúť, že nie ste vo svojej izbe. Preniesli sme vás kvôli prosbe vášho priateľa. Vraj ste hľadali Jaka, tak sme vás pridelili na izbu k nemu. Musíte vypiť lieky, potom odídem, nebudem vás rušiť. Och, a aby som nezabudol, o pár hodín, tak dve alebo tri, sa zobudí Jake.“
„Och, dobre, ďakujem. A mimochodom.. môže ísť Andy nachvíľku sem? To je ten chlapec o ktorom ste hovorili.“ Hodila som si do úst lieky a zapila som ich vodou. Doktor odišiel a o chvíľku vošiel Andy. Mal v ruke bonboniéru.
„Ahoj, Ruby. Niečo som ti priniesol.“ Milo sa usmial, položil ju na stolík vedľa mňa a rozprával ďalej. „Poprosil som ich, aby ťa priradili k nemu, keďže som počul, že si išla hovoriť Jake.“ Moje pocity boli rôzne, nevedela som ako odpovedať, tak som len poďakovala.
„Inak s tou bonboniérou to asi nepôjde, neviem, či to môžem jesť. Ale ty sa pokojne ponúkni, mne to vadiť nebude. Ako sa máte? Myslím ty, Ali, Aerion a Joshua.“ Nič lepšie ma nenapadlo, musela som sa to spýtať. Nechcela som aby bolo v izbe to napäté ticho.
,,Ja vlastne ani neviem, čo práve teraz robia. Vlastne Ali tu bola ale oni dvaja nie. Nevieš, či sa medzi nimi niečo nestalo? Pretože mne sa tak zdá že..“ rýchlo som ho predbehla v odpovedi, nechcela som, aby sa to dozvedel odo mňa, ale keď bude treba, určite zakročím. Ona sa s Andym zahrávať nebude!
,,Nie, neviem, prepáč. Kam teraz Ali išla?“ Na toto som hrozne zvedavá. Ja len dúfam, že nie je v nemocnici ako naposledy.
,,No...neviem, či by som ti to mal povedať práve ja. Je to predsa len tvoja najlepšia kamarátka, mala by ti to povedať ona.“ Po dlhšej prestávke prehovoril. ,,Ruby, ona má rakovinu a je tu v nemocnici.“ Dobre, žiadna novinka a teraz už len zostáva mu povedať že som o tom vedela.
,,No vlastne.. ja o tom už viem. Povedala mi to pred.. počkaj. Koľko som tu vlastne?“
,,Dva dni. Neboj sa, nič vážneho sa nestalo.“
,,Och, takže pred štyrmi dňami mi to oznámila. Boli sme si sadnúť v reštaurácii a tam mi to oznámila. Och.. tam som vlastne stretla aj Jaka. On je totiž čašník. Bol sa nás práve spýtať, čo si želáme a on si k nám prisadol. Tak sme sa zoznámili. Ali musela odísť skôr domov a ja som tam s ním zostala. Keď mu už končila šichta opýtal sa ma, či nechcem ísť s ním na večernú prechádzku. Prijala som. Rozprávali sme sa a nakoniec sme zistili že býva na tej istej ulici ako ja. Išli sme k nemu. Pozreli sme si film a zaspali sme. Ráno sme mali úžasné raňajky práve z tej reštaurácie v ktorej pracoval. Keď sme dojedli, išiel ma odviesť domov. A potom bola havária. Napokon som ho išla hľadať z mojej izby pretože som nevedela čo mu je a kde je. Toho som sa bála najviac – že sa mu niečo stane a ten pocit by som nezniesla.“ – povedala som to hrozne rýchlo. Pozeral na mňa takým pohľadom že „čo?!“ tak som mu to musela porozprávať ešte raz. Nebolo to už také ako predtým, pretože teraz to bolo s emóciami. Predtým nie. Po prvý krát som mu to porozprávala ešte v šoku avšak teraz už ten šok zo mňa opadol..
,,Aha.. takže vy dvaja ste.. frajeri?“ áno Andy, sme frajeri. Bože, určite mu to nemôžem takto povedať. Hanbila by som sa a cítila hrozne. Nemohla som mu povedať pravdu.
,,Nie, nič medzi nami nie je. Nespali sme spolu, nebozkávali sme sa.“ Ale pravda je iná. Opačná. V tom sme započuli hlas. Mužský hlas. Jake.
,,Aha.. takže nechodíme spolu, nebozkávali sme sa a nedržali sme sa za ruky? Dobre vedieť.“ Otočil sa na bok a zaspal. Toto bolo kruté, rýchli úder do hlavy. Hneď som zareagovala a pohotovo som odpovedala.
,,Andy prepáč. Ja som ti to proste povedať nemohla.“ Ale to nebolo všetko, v duchu som si povedala Lebo ťa ľúbim a nadovšetko milujem. Strávila by som s tebou každú chvíľku môjho života odvtedy, čo som sem prišla. Ale nemohla som to povedať. Kúsok odo mňa ležal na posteli Jake, ktorý podľa mňa len predstiera že spí. Ale čo je na tom pravdy, tak to už fakt neviem.
,,Aha, takže takto to je.“ Odpovedal Andy. Postavil sa zo stoličky, otočil sa. Potom vyslovil už len Zbohom. Položil svoje prsty na kľučku stlačil a odišiel z izby . Nemohla som tomu uveriť. Celý môj sen že budeme spolu žiť až naveky šťastný a navzájom milovaní sa mi zničil rovno pred očami. Keby Jake nič nepovedal, nádej by tam bola. Lenže teraz tam nádej už nevidím. Sadla som si, postavila sa a podišla som k nemu.
,,Jake?“ vyslovila som potichu a pohladila ho pleci. Mykol s ním a dal mi jasne najavo že so mnou momentálne nechce nič mať. Možno že už vôbec so mnou nechce nič mať. Už neviem čo si mám o tom myslieť. Je to dobré alebo zlé? Možno oboje? Nie. Alebo aj áno... Je zlé, že som sa pohádala aj s Jakom ale aj s Andym, zároveň je však dobré že už s Jakom nie som a môžem byť s Andym. Možno. Ako som už povedala, celá ilúzia dokonalého života sa mi zničila rovno pred mojim pohľadom. Išla som na chodbu, Andy tam sedel. Hlavu mal v rukách a vzlykal. Asi nepočul že som otvorila dvere a ani sa nesnažil prestať. Podišla som k nemu. Pomaly zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Nič som mu nehovorila a ani on mne. Sadla som si k nemu a po chvíli som sa ho spýtala prečo plače.
,,Ali asi zomrie. Doteraz som to držal v sebe, ale keď som sa naštval.. Emócie zo mňa vyleteli hneď von.“ Nevedela som, ako na to zareagovať. Opýtala som sa ho, či chce kávu a keď prikývol zišla som o poschodie nižšie k automatu aby som mu jednu priniesla. Keď káva už bola, vzala som ju. Bola dosť vrelá tak som ju vrátila naspäť. Okolo mňa prebehli doktori. V momente som sa spýtala, či sa niečo deje lebo tam bol ten istý doktor, ktorý mi bol dať lieky.
„Jakovi zlyháva srdce. Musíme mu ísť dať elektrické šoky.“ Nechápavo som pozrela a utekala som s nimi. Bežala som za nimi. Musela som tam ísť. Zavolal doktorov Andy alebo dostali nejaký signál?
Prišli sme tam. Andy stál pri Jakovi a niečo mu
hovoril. Museli sme obidvaja odísť z izby.
A dokonca a aj ja.
*O 5 dní neskôr*
,,Pani Everdeenová? Zajtra vás prepustíme, už vám
nič nie je. Môžete si pobaliť veci.“ – tešila som sa. Od toho incidentu s Andym
ma nikto okrem doktora navštíviť už nebol.
*O 1 deň neskôr*
,,Konečne domov.“ Povedala som.
Išla som s Andym, priviezol ma domov. Otvorila
som dvere a nakukla som dnu. Nik tam nebol. Andy mi doniesol veci až hore.
Spýtal sa ma, kde všetci sú, ale ja som nevedela. Možno aj preto ma nik
navštíviť nebol.
Ako sa vám táto časť páčila?
ANETA
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára