Znovu sa mi niekto zapojil do súťaže! :) Som veľmi rada :3 Dúfam, že sa vám jej príbeh bude páčiť, prajem príjemné čítanie!
Počet slov : 1695 - Počet slov dokopy : 1695
Tínedžerská nočná mora
Lúče slnka pomaly
prenikali cez okno mojej izby a šteklili ma na líce. Cez pootvorené dvere
sa šírila vôňa pečenej slaninky. Všetko naznačovalo, že je nedeľa. Otvorila som
oči, nadýchla sa vône a odokryla som sa perinou od babky, ktorá bola
špeciálne naplnená levanduľou proti mojej nespavosti. Podišla som ku skrinke
s oblečením, vytiahla si tielko a šortky a hodila to na
seba. Potom som navštívila kúpeľňu, kde
sa uskutočnila moja ranná hygiena. A ako posledné boli raňajky.
Prešla som popri pulte,
usmiala sa na maminu, ktorá mala na starosti prípravu raňajok a kývla na
pozdrav otcovi, ktorý sedel za stolom a čítal noviny. Ach, tí otcovia! Sadla som si za stôl oproti ockovi a pustila
sa do raňajok. Pečenú slaninku predsa nemávam každý deň! Keď som si práve
pochutnávala na volskom oku, mamina vypla sporák a sadla si k nám. ,,Leni?
Zajtra ideme k zubárke, len aby si vedela, dobre si umy zúbky.“ povedala
mama. ,,Dobre, mami. A o koľkej?“ pomrvila som sa na stoličke.
„Vyzdvihnem ťa hneď po škole, zlatko. Čakaj ma na lavičke vo vestibule.“
Nesmelo som prikývla a ďalej som jedla.
Potom mama vstala,
pohladila ma po vlasoch a zaliezla zas ku sporáku. ,,Ešte si dáš? Nejako-
rýchlo to do seba hádžeš!“ zasmiala sa. „Nie, už som plná. Bolo to fakt
vynikajúce,“ zamrmlala som medzi dojedaním zvyškov jedla, „ale volala mi Peťa,
že či nepôjdem von, prejdeme sa a vezme ma na zrmzku. Môžem?“ pozrela som
na mamu prosebným pohľadom. „No..“ začala pochybovačne mama. „Samozrejme, že
môžeš,“ skočil jej do reči ocko. Mama sa naňho prísne pozrela a on len
pokrčil plecami. „Prečo nie? Jani, nechaj ju. Nech si pobehá.“ povedal ocko.
Mama je zvyčajne proti
tomuto flákaniu s kamarátmi. Bola by radšej, ak by som chodila trebárs na
hodiny klavíru, alebo trávila čas čítaním kníh. To je ale nuda. Nemienim márniť
čas robením zbytočných vecí, ktoré neviem, alebo sa mi nechcú robiť.
Mobil vo vrecku mi
zapípal a ja som po pár dotykoch zistila, že to bola esemeska. Od Pepe.
,,Ideme teda von? Príď do bunkru, P.“ Vložila som si mobil späť do vrecka,
zobrala som si tašku cez plece, do ktorej som si hodila mobil, vreckovky
a peniaze na zmrzku. „Tak ja teda idem.“ oznámila som rodine a vyšla
von.
Vonku bolo celkom pekne
a teplo, až na tipovala by som takých 25 stupňov. Zišla som zo schodov,
pohladila našu rodinnú mačku Mura a prešla cez bránku. Na mamine prianie
ako vždy pozdravím susedu Kropáčkovú, ktorá je strašne stará a špehuje nás
cez okno. Prebehla som cez uličku a uvidela som Pepe. Zakývala som jej
a rozbehla sa na tam. „Čauko, no konečne!“ povedala otrávene. Jej výstup
som ignorovala. „Tak čo, ideme do Perly?“ Prikývla a vydali sme sa na
cestu do neďalekého lesíka.
Perlu sme našli ešte
keď sme boli menšie. Bol to bunker na malom území lesa, ku ktorému viedla malá
cestička od nášho domu. Keď sme náš bunker našli, vtedy to bola drevená ruina. Po pár týždňoch sme poprosili
otcov, aby nám niečo z toho opravili a potom sme si to s pomocou
mám zariadili. Na zem sme si dali pletený koberček čo sme robili na ručných
prácach, na stenu sme si zavesili obrazy z výtvarnej a zariadili sme
si ho jemným vyrezávaným nábytkom z povaly. Všetko to vyzeralo veľmi
sľubne, keďže sme si na tom dali záležať.
Bunker sme pomenovali
Perla preto, lebo pre nás veľa znamenal a trávili sme tam väčšinu svojho
času. Bol pre nás veľmi vzácny.
Konečne sme prišli
k bunkru. Pepe tam zatiaľ vyliezla ako taká opička po konároch stromu
a spustila mi rebrík. Vyliezla som a usadila sa na koberčeku.
„Takže.. akú tému budeme preberať tentoraz? Chalani alebo skupinka
populárnych?“ zaškerila sa. „Nič z toho.. teraz to je dalo by sa povedať
vážne. Zajtra idem k zubárke a musím priznať, že sa trochu bojím.“
povedala som. Zašla som za Pepe preto, lebo ona chodí k zubárke pomerne
často. Má čierne zuby vďaka svojej nesmiernej záľube jesť sladké a ak mám
pravdu povedať, pekne sa jej to vyplatilo a k jej bežne čiernemu
outfitu to nie je žiadna novinka. Vďaka tomuto si v škole zaslúžila
prezývku čiernozubec.
„A načo presne tam
ideš?“ spýtala sa ako odborníčka. „Na kontrolu.“ povedala som. „Takže nič
konkrétne.. ukáž, pozrieme sa ti na zúbky,“ povedala a snažila sa mi
otvoriť ústa. „Nie, počkaj.. treba to?“
„Ak sa chceš vyhnúť zbytočným obavám tak áno.“ nahodila vážny výraz. „No
fajn..“ povedala som a povolila. Otvorila som si ústa a počúvala
každé jej zahmkanie a ochkanie. „Čo je?“ spýtala som sa. Bála som sa
odpovede. „No.. máš tu jeden taký čierny kaz, ale ten určite prehliadne.“ Čože
kaz?! „Aký kaz? Veď som vždy mala pekné zuby!“ „Pamätáš si, čo sme boli na tej
ochutnávke zmrzliny a ty si chcela ochutnať všetkých 34 druhov? Tak
preto.“ Aha. „Uau.. toto som si nevšimla. Ty máš riadne krivé zuby, čo si
hodila papuľou dole, dievča?“ Zamračila som sa. „Vieš čo toto nemá cenu. Uvidí
sa zajtra.“ odstrčila som ju.
Ráno som sa normálne
obliekla, pre istotu som si dvakrát umyla zuby, aby som na zubárku spravila
dojem. K zubárke predsa nejdeme každý deň?
Zviezli sme sa autom
k budove zubnej kliniky a mne sa začali nehorázne potiť ruky. „Ale
Leni, pokoj, pani zubárka ti len skontroluje zuby.“ tíšila ma mama. Škoda, že
mi to nepomohlo. Vošli sme do čakárne a mne už z rúk tiekli hotové
vodopády. Mama mi už podávala celý balík vreckoviek, ktorý som za chvíľku
minula.
Zrazu sa otvorili dvere
na ordinácií a z nich vyletela zubárka. „Alena Holíková? Si na rade.“
Prehltla som až to snáď počuli aj ostatní v čakárni. Vstala som
a pomaly sa presúvala do ordinácie. „Neboj sa, nehryzieme,“ pokúsili sa
zubárka so sestričkou o vtip, ktorý bol v tejto situácií dosť trápny.
V ordinácií to smrdelo nemocnicou a zubnou pastou. Začali sa mi
triasť kolená. Neboj, nejako to
zvládneš.. povzbudzovala som sa. Zubárka so sestričkou si zatiaľ niečo
mrmlali a potom pristúpili k môjmu kreslu a začala sa mi vŕtať
v ústach. Najprv tým malinkým skalpelom. Pár krát ma to zabolelo, ale
podľa Petiných zážitkov u zubára to nebolo zrejme nič. „Jój, ty máš ale
krivé zuby.“ povedala zubárka. Zhrozila som sa. Dá mi nejakú ultra pastu na
narovnanie zubov alebo mi ich bude naprávať ručne? „Na toto pomôže jedine
strojček.“ ukončila to. Čože strojček?! Ja nechcem vyzerať ako chuderka Betty!
Niee.. strojček nie! „Neboj sa, pre začiatok ti dám iba gumičky, ktoré ti pri
zuboch spravia malé miestečko pre strojček. Nebude to nič hrozné, toho sa
nemusíš obávať. Budeš to mať 2 dni a pozajtra sem zas prídeš
a nasadím ti strojček. A ako prekvapenie si môžeš vybrať farbu
strojčeka akú len chceš. Na tomto papieri,“ ukázala mi obrázky strojčekov, „sú
obrázky farebných variant strojčekov. Môžeš si vybrať farbu akú chceš, ale ak
žiadnu nechceš, tak budeš mať obyčajný. Je to len na tebe.“ Podala mi papier
a ja som sa po dlhom prezeraní nevedela rozhodnúť medzi ružovým
a bledomodrým. Po dlhom čase mi pomohla mamina. „Ten modrý sa ti hodí
viac, je znakom čistoty.. mne ten ružový k tebe moc nepasuje.“ Tak som
teda zakrúžkovala modrý a podala
papier naspäť zubárke. „Dobrá voľba.“ povedala a poslala mi úsmev, ktorý
som jej opätovala. Potom som sa znova posadila do kresla a nasadila mi
gumičky. Potom s mamou riešili cenu strojčeka a neskôr ma mama
odviezla s ospravedlnenkou do školy.
Vošla som do triedy
a prisadla si k Pepe. „Tak čo, ako?“ hneď sa nedočkavo pýtala.
Namiesto odpovede som jej otvorila ústa. „Ja som to vedela. Vitaj sestra!“
zaškerila sa. Ja som len prevrátila očami a vnútri revala nad svojim
osudom. V škole som sa počas nasledujúce dni snažila čo najmenej hovoriť
a vždy keď ma učiteľ pre niečo vyvolal, pokrútila som hlavou a mykla
ramenami. Na gumičky som si veľmi ťažko zvykala, bolelo to a bolo to, ako
keby som mala na zuboch prilepenú žuvačku, ktorá sa nedá odlepiť.
Potom nadišiel deň
vkladania strojčeka. Ráno sme sa (znova) dostavili do ordinácie a ja som
si ako doma sadla znova do kresla. Ako zvyčajne nadišla moja známa triaška.
„Neboj, vôbec to nebude bolieť.“ tíšila ma. Postupne mi na moje krivé zuby
prilepovala špeciálne zámky, ktoré boli bledomodrej farby a viedol cez ne
drôt. Na konci mi dala krabičku s voskom, ktorý si mám natierať na ostré
hrany strojčeka, keď ma budú tlačiť na ďasná.
Keď som prišla domov,
zavrela som sa v izbe napospas strojčeku. Pomaly som si prechádzala po tom
novom čude na mojich zuboch. Potom som si zapla notebook a pozrela si
niečo o hygiene strojčeku a ako s ním treba správne zaužívať.
Niekoľkokrát som sa aj pristihla ako stojím v kúpeľni a obzerám si
strojček. Keď sa pomaly začalo stmievať, mala som obavy z nasledujúceho
dňa. Čo ak sa mi budú spolužiaci smiať, že som šprt? Čo ak už nebudem mať
žiadne kamarátky kvôli blbému strojčeku? Zrúti sa jej celý svet? Na tieto
otázky nevedela odpoveď, čo veľmi chcela.
Keď ráno prichádzala do školy, mala sto chutí sa
otočiť. Radšej nie.. hovoril jej
vnútorný hlas. Musíš ísť. Toto je to,
načo si tak veľmi čakala. Musíš to skúsiť. Potom sa nikdy nedozvieš, ako to
skončilo. Prehováral ju druhý hlas. Nakoniec mu podľahla a vydala sa
do šatní, kde ju už čakali spolužiačky. Najprv som sa zašila do rohu
s Pepe. „No ukáž a nezdržuj..“ naliehala. Tak som teda otvorila ústa
a čakala na jej reakciu. „Uau.. toto som ešte nezažila.“ „Čo je zase zle?“
zosmutnela som. „Nie zle, ale super! Ty si asi prvý človek, ktorého vidím, že
mu strojček naozaj pristane.“ povedala. „Myslíš to vážne?“ rozžiarila som sa.
„Smrteľne vážne.“ Bola som veľmi šťastná. Celý čas som sa bála čo na to deti
povedia a hlavne tvrdohlavá Pepe. Ale tá bola prekvapená. Celý deň som sa
usmievala od ucha k uchu a babám sa strojček tak strašne páčil, že si
išli spraviť aj ony také. Síce neviem, či si naschvál krivili zuby alebo čo,
ale nechala som to tak. Dokonca aj niektorí chalani mi ho pochválili, čo bola
veľká pocta od nich. Zistila som, že všetok ten strach a obavy
z novej veci boli zbytočné. Úplne zbytočné.
ANETA
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára